Unavená. Pri vode.

Konečne oddych. Sadám si k písaciemu stolu, k môjmu obľúbenému miestu v izbe, a otváram notebook. Akosi sa však neviem na nič sústrediť. Rovno pred sebou mám otvorené okno a tak len sedím a sledujem strechy budov zaliate večerným slnkom, sviežo-zelené listy stromov, ktoré sa vo vetre chvejú tak, že vyzerajú ako také trblietky. Sledujem šľahačkové oblaky tam vzadu nad horami a medzitým sa započúvam do hluku mesta tam vonku. Tiež do vzdialeného zvuku, ktorý neviem k ničomu priradiť, ale znie to ako keby niekto zavesil harmoniku na konár a so silou vetra vydávala nepravidelné ťahavé zvuky. Možno len niekto zabudol zavrieť starú plechovú bránu. Možno. Konečne mi trochu vychladol čaj. Môj obľúbený čierny čaj, dnes trošku nahorklý, zabudla som totiž na kvapku citrónu. Som ale príliš unavená, aby som v tejto chvíli vstala a išla si jeden plátok odkrojiť. Som asi príliš unavená nielen na plátok citróna, ale vlastne na čokoľvek, ako nákupy, dobrodružné cestovanie, dokonca čítanie kníh, písanie a nieto ešte nejaké rozmýšľanie nad životom. Vlastne som v bode, kedy milujem svoj život, ale som vyčerpaná. Z počasia, z práce, z ľudí. Hlavne z ľudí. A tak posledných pár dní viacej spím. A viac sedím a pozerám von oknom. A vykladám si nohy na stenu. Alebo cestou domov z nákupu si sadnem na lavičku a vyhrievam sa na posledných slnečných lúčoch dňa. Spolu s voňavou mätou, na ktorej kvetináči ešte svieti biela cenovka. Preto, lebo sa mi práve chce.

IMG_20170613_193651[1]

A práve aj za takéto dni únavy by sme mali byť vďační, pretože práve tie nás vedia prinútiť konečne sa zastaviť. Dávajú nám to povolenie spomaliť a načerpať energiu, ktorú občas strácame po tej rýchlej ceste časom. Ale aj to je v poriadku.

IMG_20170611_174044

Minulý víkend sme si rozložili deku pri vode a vládali sme iba ležať pod hrejivým slnkom, odháňať zvedavé mravce z po-zime-bielych lýtok, obdivovať šípové ruže, snívať o zmrzline z ozajstných malín, ktorá nás čaká večer, počúvať vodu v jazierku. A kačky. A ešte autá na tej novej diaľnici v diaľke, aj keď to až tak nezapadá do tejto romantiky. Ale aj to je realita. Zabudla som na melón, ktorý ostal doma v chladničke, ale aspoň som nezabudla na knihu. Tú od Geislerky, moju obľúbenú k vode. Pretože pri nej je dovolené čítať iba úryvky, pár odstavcov, občas vytrhnuté z kontextu. Ako napríklad tie z Madeiry…

“Po jídle ležíme na lehátku a mlčíme. Skoro jako bychom se snažily nevyplašit ani jeden paprsek slunce. Akumulujeme. Milujeme život. Objednáváme si kávu. Malá černá espresa bez mléka. Sladká….”

IMG_20170611_173237IMG_20170611_175455IMG_20170611_172555IMG_20170611_174450IMG_20170611_172655

P.S.: Od zajtra ma čaká predĺžený víkend a už len pri tom pocite, sa vo mne hromadí nová energia. Ale celkovo je to jedno, či plná energie či unavená… život s ním je krajší ❤

 

One thought on “Unavená. Pri vode.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s