Ocitám sa vo veľmi nepríjemnej situácii. Po prvé – je pondelok, a po druhé – umývam riady zo včera. Takže mi asi rozumiete. Smutne pri tom pozerám oknom von ako je tam krásne, slnečno, jarne, zeleno… a v tom mi to konečne dopne! Stred vesmíru predsa nie je v našom špinavom dreze a tak v polke riadov si rýchlo obúvam nejaké tie pohodlné Skechers, hádžem na seba starú bundu na venčenie a v štýle no-make-up utekám von na autobus. Ešte neviem kam idem, ale určite to bude niekde von.

Je predsa vždy lepšie cítiť vo vzduchu vôňu pravej jari ako tej saponátovej…

Je krásny teplý podvečer a vystupujem o zastávku skôr, nech sa ešte trochu prejdem. Len tak, sama so sebou a s mestom, starosti doma v dreze, v kabelke malá spratná knižka a môžem ísť vlastne kam chcem.

Prechádzam mestom, je mi príjemne, no stále pokukujem po zapadajúcom slnku tam nad horami. Mám chuť sa zastaviť a v tej chvíli presne viem, kam idem. Ku múzeu. Pre tých, čo nepoznajú Martin, je to Slovenské Národné Múzeum na mierne vyvýšenom kopci, kúsok od pešej zóny.

Na Malej hore je to najideálnejšie miesto na zastavenie sa a pozeranie západu slnka. Navyše ak je pondelok a utekáte od umývania riadov. Alebo čohokoľvek iného..

Je tu kľud. Sú tu aj ľudia, rôzne vekové kategórie sediace na lavičkách, sami alebo v pároch, ale stále je tu kľud. Naozaj som sa tu zastavila, sadla som si do trávy (neboj mami, na bunde :-*), prečítala dve-tri kapitoly a medzitým len počúvala to ticho zmiešané so vzdialeným ruchom mesta a jarným spevom vtákov.

Počúvajte sami..

Ak je vonku krásne, vybehnite niekam von alebo si užite chvíľku pre seba.. všetko ostatné počká a váš deň má zrazu nejaký zmysel, aj keby to bol pondelok 🙂