Rozhodla som sa dnešnú sobotu úplne spotrebovať. Využiť aj tie 4 hodiny na známych miestach a predsa sa snažiť objaviť niečo nové. Už som si stihla všimnúť ten paradox, že čím menej času cez víkend mám, tým intenzívnejšie prežívam radosť z týchto voľných chvíľ. Akoby som si v tej chvíli viac uvedomovala tú voľnosť a zároveň sa vôbec nestresovala z nejakého prúdu času.

Znova sme sa ocitli na Liptove a k dnešnému výletu nám stačili kľúče od auta, jarné slnko nad hlavou a mohli sme vyraziť. Tentokrát sa len tak bezcieľne voziť kľukatými cestičkami okolo Liptovskej Mary a zastaviť si kde sa nám zachce. Napríklad na malú plážičku za Bobrovníkom…

Len ak by to niekoho zaujímalo, táto biela vežička je vlastne prenesená veža z kostola zaplavenej obce Liptovská Mara, podľa ktorej je nádrž pomenovaná a teraz je už niekde tam pod hladinou. Je to trochu ako so životom – chvíľu je nám ľúto za včerajškom a minulosťou, za starými dobrými časmi, no často sa to len mení na niečo iné, možno ešte väčšie, a možno ešte krajšie…

Znova vystupujeme z auta a naše kroky vedú na námestie v Liptovskom Mikuláši. Jarné slnko nás príjemne hreje do tváre no zo zadu na nás fúka ešte chladný vietor, možno práve ten zo zasnežených vrcholkov Tatier. Prechádzame sa menšou pešou zónou a v hlave mám len otázku, kde sú všetci ľudia?! Ani mi nemá kto odpovedať… chvíľu som si myslela, že ani nemám čo fotiť. Ale viete čo? Mesto si žije-nežije svojim životom a ja som si ho chcela zachytiť jednoducho také aké je, bez pozlátka, bez pohybu, bez nálady… dúfam, že bude mať nabudúce lepšiu.

Chcela som si kúpiť “Splnený Sen” (vidíte ho?) ale bolo zatvorené, škoda…

Cestou späť…

…sme sa zastavili v Kolibe Gréta (Liptovská Sielnica) s naozaj nádherným interiérom a vyhlásenou kuchyňou, síce s drahšími cenami ale náš hrnčok kávy za tú návštevu stál 🙂

Nakoniec z toho bola dobre využitá sobota a vy si tiež nenechajte ujsť takéto chvíľky, aj keď najprv vyzerajú, že vám nemajú čo ponúknuť. Určite majú. Len ich chyťte pevne do rúk a nech sú aké chcú, prežite ich 🙂